Vynález mladej vedkyne, ktorý pomáha liečiť rany | Anushka Naiknaware

29. června 2018 v 15:51 |  TED Talks (preklady)

A teen scientist's invention to help wounds heal

Anushka Naiknaware

Už keď bola malé dievča, bola som vždy fascinovaná... Oh, teda keď som bola mladšia a nižšia, ak si to viete predstaviť, tak odvtedy som bola fascinovaná akým spôsobom fungoval svet a to ma už na začiatkoch viedlo k matematike a chémii. Zaoberala som sa tým naďalej a ako som v tom pokračovala, zistila som, že všetky obory vedy sú prepojené a bez jedného by mal druhý nízku alebo žiadnu cenu. A tak, inšpirovaná Marie Curie a naším miestnym vedeckým múzeom som sa začala pýtať samej seba otázky a zapojila môj vlastný nezávislý výskum, či už v garáži alebo izbe. Začala som čítať časopisy, zapájať sa do vedeckých súťaží a vedeckých veľtrhov - jednoducho robila som všetko, aby som dosiahla vedomosť, ktorú som tak horlivo chcela dosiahnuť. Medzitým ako som študovalá anatómiu kvôli súťaži, prišla som k téme týkajucej sa chronických poranení a jedna vec, ktorá ma zaujala, bola štatistika, ktorá tvrdí, že počet ľudí v USA s chronickými poraneninami ma prevahu nad ľuďmi s rakovnou prsníka, hrubého čreva alebo plľúc a s ľuďmi s leukémiou dokopy.
Čo je to vlastne chronické poranenie? A prečo som o tom nikdy predtým nepočula? Keď som sa dostala cez tieto predbežné otázky, ktoré vám vysvetlím - chroncké poranenie nastáva, keď príde k normálnemu poraneniu, s výnimkou, že sa nehojí normálne, pretože pacient má už nejakú chorobu, ktorá je vo väčšine prípadov napr. cukrovka.

Oveľa viac šokujúce štatistíky som našla v priebehu výskumu. V roku 2010 sa celosvetovo minulo 50 biliónov dolárov na to, aby sa liečili chronické poranenia. Taktiež sa odhaduje že okolo 2% populácie chytí chronické ochorenie v určitom bode ich života. To je absurdné. Ako som začala svoj výskum, všimla som si, že je tu vzťah medzi vlhosťou rany a stupňom hojenia, v ktorom by poranenina bola. Rozhodla som sa navrhnúť prístroj, ktorý by meral vlhkosť rany, takže by to pomohlo doktorom a pacientom pri liečení a výrazne by urýchlil proces hojenia. To je presne to, čo som si určila za cieľ.

Bola som štrnástka, pracujúca v garáži upravej na laboratórium. Mala som veľa obmedzení, lebo som nedostala žiaden grant, nedostala som veľa peňazí ani zdrojov. Taktiež som musela dodržať isté kritéria, keďže tento produkt mal byť niečo, čo bude jednoducho reagovať s telom, malo to byť biokompatibilné a nízkorozpočtové, keďže som to nielen navrhovala, ale aj platila sama. Malo by to byť aj masovo-vyrobiteľné kdekoľvek a pre kohokoľvek. Navrhla som schému (viď. 3:56). Čo vidíte po ľavej strane je prvá chéma môjho dizajnu, vyzobrazujúc obe - vtačí pohľad a aj poskladanú variantu (produkt je celkovo poskladaný z rôznych častí, ktoré musia tvoriť súlad a to čo vidíte, je jedno z možných zoradení).

(V čase 4:22) Tu vidíte ako som testovala moje senzory, a tak ako všetci vedci robia chyby pri ich práci, taktiež som mala pár problémov s mojou prvou generáciou senzorov. Najprv som nevedela prísť na to, ako dostať nanočiastočkový atrament do tlačovej kazety bez toho, aby som ho rozliala po celom koberci - to bol problém číslo jedna. Problém číslo dva bol, že som nemohla úplne kontrolovať citlivosť mojich senzorov. Nedokázala som ich rozlíšiť hore alebo dole, nemohla som nič podobné robiť. Tak som sa to rozhodla riešiť. Problém jedna som jednoducho vyriešila prezeraním striekačiek na Ebay a Amazon, problém dva však vyžadoval viac premýšlania. Krivka plnenia priestoru vypĺňa celý priestor, ktorý dokáže v jednej štvrcovej jednotke. Písaním na počítačovom programe môžete mať rozličné iterácie (opakovanie) rozličných kriviek, ktoré sa rastom približujú k štvorcovej jednotke, ale nie tak celkom sem dosiahnú. Mohla som kontrolovať hrúbku, veľkosť - mohla som robiť s tým, čokoľvek som chcela a mohla som predpovedať moje výsledky.

Začala som konštruovať moje senzory a testovala ich dôslednejšie, pričom som použila peniaze, ktoré som získala z predchádzajúcich vedeckých veľtrhov. V poslednom rade, som musela prepojiť dáta s cieľom ich čítania, preto som ich prepojila pomocou Bluetooth čipu, ktorý môžete vidieť tu pomocou screenshotu aplikácie vpravo (5:42). Ako výsledok môže ktokoľvek monitorovať vývoj ich poranenín a ten môže byť preposlaný cez bezdrôtové pripojenie osobe, ktorá dáta potrebuje.

V závere bol môj návrh úspešný, akokoľvek, veda sa nikdy nezastaví. Je tu vždy niečo, čo môžeme urobiť, zdokonaliť a to je niečo, čo momentálne robím. To, čo som sa naučila, čo je dôležitejšie ako vec, ktorú som navrhla, je prístup, ktorý som mala, keď som na ňom pracovala. Hoci som 14-ročná pracujúca na niečom, čomu úplne nerozumiem v jej garáži, stále som mohla spraviť rozdiel a prispieť k niečomu v danom odbore a to je to, čo ma inšpirovalo v tom čo robím a inšpirujem aj druhých, aby sa snažili niečo spraviť, aj keď si tým nie su istí. Snáď si z toho dnes niečo vezmete, ďakujem vám.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jan Turon Jan Turon | E-mail | Web | 6. července 2018 v 23:44 | Reagovat

Tož hodně úspěchů...i kdyby z toho nakonec nic nebylo, zkusenosti se hodi...těžko na cvičišti lehko v boji

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama